V druhom kole prezidentských volieb máme dvoch kandidátov. Jeden skúsený politik, druhý skúsený filantrop. Ktorý z nich by bol lepším prezidentom?
Rozhodovanie sa nie je iba výsledkom rozumu, ale aj emócií. Rozum je racionálny a emócia iracionálna. Väčšiu moc však máva emócia, aj keď nemusí trvať dlho. V období pred druhým kolom prezidentských volieb budeme sledovať, ktorý kandidát použije rozumné argumenty a ktorý emócie.
My Slováci máme syndróm malého a nie tak dôležitého štátu. Trpíme niekedy stihomamom, že všetky narody to s nami myslia dobre iba z vypočítavosti, preto musíme byť vždy v strehu. Na to nadväzuje tvrdenie, že za prezidenta potrebujeme človeka, ktorý má skúsenosti a ktorého nikto nedobehne (aj keď to, aký významný podiel na rozhodovaní v štáte prezident má, všetci zľahčujú). Tvrdenie, že naša bezpečnosť je ohrozená sektou je z kategórie "emočných" tvrdení. Má za cieľ vyvolať strach a tak sa primknúť k protikandidátovi. Touto argumentáciou je teda zameriené práve na jednu z najzákladnejších ľudských vlastností, na strach.
Máme právo požadovať práva od tohto štátu, ale nemali by sme zabudnúť, že máme aj povinnosti voči tomuto štátu. Máme povinnosť k našim rodinám, komunitám, mestám, dedinám a k obetiam nespravodlivo stíhaných medzi rokmi 1948 - 1989. Podľa mňa by sme nemali dovoliť opäť používanie strachu ako nástroja na riadenie tejto krajiny. Dôležitejšie ako strach by mali byť argumenty, ale tie možno v kampani chýbajú.
O dva týždne v sobotu pôjdem voliť bez strachu a to by mal spraviť každý.